3/15 
3/15
Taoizmus, jeden zo základných smerov straočínskej filozofie, vznikol pravdepodobne niekedy v 5.storočí pr.n.l., hoci mnohí kladú jeho vznik spolu so životom jeho zakladateľa, mudrca Lao-c', až do 4.storočia pr.n.l. V 3.storočí n.l. sa sformovala jeho teologicko-rituálna štruktúra a taoizmus sa stal štátnym náboženstvom (až do 10.storočia n.l.).
Zatiaľ čo osobnosť Lao-c', starého majstra, je často spochybňovaná, je Čuang-c' dokázateľne historická osobnosť. Druhý významný pokračovateľ majstra Lao-c' je majster Lie-c', ktorého historická existencia je tiež neistá. Rôznorodosť ich učenia je podložená konfuciánskym učencom Sun-c' (asi 289-238 pr.n.l.), ktorý nedáva učenie týchto troch majstrov do priamej súvislosti. Podobne dvorný historik S'-ma Tchan v r.110 pr.n.l. označuje učenie Lao-c' ako Školu Cesty (Tao ťia), zatiaľ čo o Čuang-c' sa zmieňuje ako o "človeku ovládajúcom tajné umenie (fang ši)", a predstaviteľovi "Školy Jin-Jang" - nie ako o taoistovi. Dá sa povedať, že Lao-c' je predstaviteľom filozofického smeru, zatiaľ čo Čuang-c' mystického. Oba prúdy však považovali za svoj základ zásadu wu-wej. Prvky mysticizmu a koncepcia nesmrteľnosti v traktáte Čuang-c' prispeli k tomu, aby sa z taoizmu stalo náboženstvo.
Väčšina historikov rozlišuje medzi filozofickou školou Tao (Tao ťia) a taoistikým náboženstvom (Tao ťiao). Rozdiely medzi týmito prúdmi boli zo začiatku celkom zreteľné, ale postupom času sa hranice medzi nimi stali nejasnými. Okrem toho boli obe učenia neustále ovplyvňované vonkajšími vplyvmi, ako napr. ľudovým náboženstvom a hlavne prenikaním buddhizmu do chanskej ríše. Z hľadiska písomností viedlo ale toto prlínanie k vzniku veľmi rozsiahlej náboženskej literatúry, ktorá bola po vzore buddhistickej Tripitaky usporiadaná do Taoistického kánonu (Tao-cang). Ako vidno z tohoto traktátu, Lao-c' nebol vždy najdôležitejšou osbnosťou taoistického panteónu, hoci neskôr je stotžňovaný dokonca s Pchan-kouom. Prevládajúcou predstavou tejto doby zrejme bolo, že Lao-c', podobne ako Budha, sa neustále vracia na zem, aby mohol v podobe avatarov učiť vtedajších vládcov. Treba ovšem zdôrazniť, že buddhizmus bol v Číne chápaný dosť skreslene, niekedy bol dokonca stotžňovaný s taoizmom samotným, a to kôli terminológii, ktorú prví buddhistickí prekladatelia prebrali z taoizmu. Hlavné zásady filozofického taoizmu sa teda miešajú s mytológiou, šamanské praktiky s buddhistickou doktrínou, až postupne vzniká ľudové náboženstvo, nazývané tiež Tao ťiao. Za zakladateľa tejto doktríny je považovaný sečuánsky mystik Čang Tao-ling, nazývaný tiež T'in-ši (nebeský majster). Išlo skôr o cirkev ako o filozofickú školu. Jej sekty existujú dodnes. Zhruba v tejto dobe vznikajú i ďaľšie dve taoistické sekty, a to Wu-tou-mi-tao a Tchaj-pching-tao. Žil vtedy aj Wej Po-Jang, ktorému je pripisovaný najstarší alchymistický traktát Čou-ji C'an-t'ong-čchi, čo sa dá zhtuba preložiť ako Trojitá zhoda medzi cestami Nebies, Podnebesia a Človeka, alebo Trojitá zhoda ciest I-ťingu, taoizmu a alchýmie. Podstatou diela je, že v alchymystickej peci je možné urýchliť prirodzenú premenu.
V 3.storočí vznikajú významné komentáre k taoistickým spisom a to: Wang Pi (226-249) spísal komentár k Tao-te-ťing , potom Siang Siou (220-301) a Kuo Siang komentáre k dielu Čuang-c'. Tieto diela boli neskôr dopĺňané rôznymi autormi.
V období dynastie Tchang (618-906) sa Lao-c' a taoizmus dočkali väčej úcty než kedykoľvek predtým. Možno i preto, že cisári tejto dynastie mali rovnaké rodové priezvisko - Li - ako autor Tao-te-ťingu. Zaviedlo sa dokonca oficiálne vyučovanie taoistickej filozofie, boli zavedené skúšky z taoistických klasikov, a existovalo cez 1600 taoistických kláštorov, kam ako mníšky odchádzali aj princezné cisárskeho rodu.
Od polovice 8.storočia však začína znova ožívať konfuciánske učenie, a tiež silnie vplyv buddhizmu. Počas vnútorných bojov a kitánskych vpádov, trvajúcich takmer celé 10.storočie, došlo k úpadku duchovného života. Po nástupe dynastie Sung došlo k obnove postavenia konfuciánskeho učenia, ktoré bolo po ostrej kritike buddhizmu a taoizmu prehlásené za štátne náboženstvo. Ďaľšiou zámienkou k potlačovaniu týchto dvoch smerov bol i fakt, že sa často podielali na protištátnych povstaniach a vzburách.
V 13.storočí si Čínu podmanili mongoli (chán Kublaj sa stal v r.1271 cisárom a založil dynastiu Juan). Hoci mongoli boli v tej dobe šamanisti - k všetkým náboženstvám znášanliví, pozdejší chánovia uprednostňovali buddhistickú cirkev. V polovici 14.storočia sa rozšírili rôzne sekty mesiášskeho typu a tento úpadok vyvrcholil v masovom povstaní Červených turbanov, ktoré zachvátilo celý štát a zvrhlo mongolskú vládu. Počas dynastie Ming (1368-1644) sa opäť dostalo do popredia čusiánstvo - reformovaný konfucianizmus. Ostatné smery, až na mongolmi podporovaný buddhizmus, však neboli prenasledované, a tak začal Taoizmus opäť rozkvitať. Hlavnou ideológiou však naďalej zostal reformovaný konfucianizmus, doplnený hlavne o taoistické prvky. Taoizmus ako samostatný smer však postupne upadal.